Naša škola Ignác Gessay - národovec a politik Webové stránky Občianske združenie ZSGESSBA História školy História školy

História školy



1982 História Základnej školy na Gessayovej ulici sa začala písať v septembri roku 1982, kedy sa po prvýkrát otvorili brány školy

 

 

Vyberáme zo školskej kroniky:

 

  • Pri pohľade na budovu školy pár týždňov pred 1. septembrom málokto veril, že škola bude skutočne otvorená. Výsledky zo zápisu žiakov signalizovali, že tu na ulici Bélu Kuna v bratislavskej Petržalke treba čo najskôr novú základnú školu. A tak sa plány stali skutočnosťou a 1. septembra 1982 sa otvorili brány našej školy. Do 29 tried voňajúcich novotou zasadlo 849 detí, z toho 286 prváčikov. Naša škola začala žiť životom petržalských detí.
  • Od toho pamätného roku odráža škola život ľudí okolitého sídliska. Zmenilo sa všeličo, ale najväčšie zmeny sa uskutočnili v historickom roku tzv. zamatovej revolúcie. Naša škola sa teraz nachádza na Gessayovej ulici, pomenovanej podľa známeho národovca Ignáca Gessaya. Pred školou už nie je pre ňu typické lietadlo, podľa ktorého zvykli obyvatelia Petržalky školu nazývať ,,... tá škola s lietadlom“
  • V triedach už nie sú obrovské počty žiakov 1 400 – 1 500, aké boli v najplodnejších 80. tych rokoch. Ekonomickým vývojom počet žiakov klesá a v tomto školskom roku sa pohybuje okolo 390, z toho na 1. stupni máme 200 žiakov
  • V dvoch prvých triedach je spolu 52 žiakov

Ako sme začínali .....

 

Beriem kľúče od vlastného vnútra,

ktoré visia uprostred srdca.

Zľahka odomykám a dostávam

sa medzi svoje sny.

Prekrásne chvíle samoty.

 

 

     Rok 1982. Miesto činu: sídlisko Petržalka na mieste, kde boli predtým lužné lesy, ulica Bélu Kuna a na nej novopostavená, nedokončená budova základnej školy. Bola nutnosťou, poslednou v Zrkadlovom háji, pretože okolitým školám hrozila trojzmenná prevádzka. Stála opustená a prázdna, zovretá výškovými budovami plnými nedočkavých detí. Už uprostred prázdnin sa však v stavbárskych bunkách stretli ľudia – učitelia, ktorí sa začali o ňu zaujímať. Oťukávali sa navzájom a ich oťukávali okoloidúci rodičia a ich ratolesti. Spolu s ochotnými deťmi a ich obetavými rodičmi ju celú upratali a zariadili nábytkom a učebnými pomôckami. Vytváral sa tak vzťah k pracovisku – škole a formoval sa kolektív rodičov, ktorý bol v tom čase veľmi potrebný. Pomohol vytvoriť materiálne podmienky výchovno-vzdelávacieho procesu na prezentáciu výsledkov žiakov v najrôznejších oblastiach.

     Nastal slávnostný okamžik – 1. september 1982. Pred budovou sa zišiel neveriaci kolektív zamestnancov školy i neveriaci rodičia s ich deťmi – našimi budúcimi žiakmi. Bolo ich veľa. Jedných i druhých. Budova ich privítala čistá a pyšná, že môže plniť všetky úlohy, ktoré škola plniť má. Stala sa základom pre nové kolektívy, nové hodnotové systémy, nové prvky a metódy práce, nové predmety a rôzne vyučovacie formy. Stala sa i dočasným domovom pre množstvo detí, ktoré sa rozpŕchli do rôznych oblastí, ale dúfam, že na ňu nezabudli.

 

                                        Mgr. Milena Martinkovičová

                                       prvá riaditeľka školy


                      

 

 

            Moja škola

 

Moja škola pekná je,

mne sa páči aká je.

Budem ju mať navždy rada,

školu mám za kamaráta.

 

Vybrané slová, to je hračka !

Trochu veru ťažká vec,

vedieť ich aj naspamäť.

Zvládneš to však ako ja,

jednoducho bez boja.

 

Škola už si veľká dosť,

nie si ako škôlka !

Veľa šťastia, zdravia

praje tvoja Majka.

                             

Mária Kohautová, III.A


        Školička

  

          Škola, škola, školička,

          je to múdra hlavička.

          Gessayovej slávnosť tu je,

          celá škola sa raduje.

 

          Naša škola múdro volá :

          „Poďte, deti, k nám,

          rozumu vám dám !“

 

                                        Tomáš Gelien, III.A


 

                        Naše sídlisko


     Sídlisko Petržalka sa spája s prívlastkom – najväčšie. Najväčšie v Bratislave a možno aj na Slovensku. Občas rozmýšľam, či mám byť pyšná na to, že tu bývam, a či je sídlisko s množstvom vysokých panelákov vhodným prostredím pre ľudí.

     Žijem tu od narodenia, zvykla som si tu a beriem to ako samozrejmosť. Ale keď idem k babke na dedinu, uvedomujem si čoraz viac rozdiel v živote tam a u nás v Petržalke. Ľudia na dedine sú si bližší, všetci sa tam zdravia, všade je veľa zelene. Majú aj lepší vzťah k životnému prostrediu. Otec mi často rozpráva, ako Petržalka vyzerala, keď bol on mladý. Bola vraj najväčšou obcou. Rodinné domčeky mali ovocné záhrady, kde dozrievali najmä marhule. Petržalka bola svojimi marhuľovými sadmi známa široko – ďaleko. Lúky poskytovali zdravší priestor na šantenie detí ako betónové plochy. Rybníky a bagroviská lemované lesmi mali oveľa čistejšiu vodu. V priebehu niekoľkých rokov sa romantické prostredie starej Petržalky premenilo na veľké sídlisko šedivého a chladného betónu. Veľa mladých rodín sa potešilo novým bytom, ale starí Petržalčania doteraz smútia za svojimi domčekami a záhradkami.

     Postupne však i tu narastajú zelené plochy. Pred niektorými domami som si všimla pekné kvetinové záhony. Starajú sa o ne najmä starí ľudia. Nemôžu zabudnúť na to, čo stratili. Namiesto toho našli vysokú kriminalitu, vandalizmus, drogy a strach.

          Podarí sa nám, mladým, vniesť do chladných betónových múrov a do ľudských sŕdc život a vôňu marhuľových sadov ?


                                                                                                                       Veronika Vlachová, VIII.A


                      Škola budúcnosti

 

      Keď som mal päť rokov, mamička mi rozprávala o škole. Pamätám sa, ako som natešený kráčal s taškou na pleciach prvýkrát do školy. Spomínam si na svoje prvé písmenká a prvé prečítané slová, na svoju písanku a šlabikár. To je dnešná škola. Aká bude škola budúcnosti ? Možno, že aj takáto :

     Aj v škole budúcnosti deti musia vedieť čítať a písať. Žiaci nebudú mať aktovku plnú zošitov a kníh, ale prenosný počítač a diskety. V každej triede vymení tabuľu veľký monitor, z ktorého sa deťom prihovára pani učiteľka. Na každý predmet je iná disketa. Keď vyučujúca zadá úlohu, žiaci odpovedia tak, že to napíšu do počítača. Úlohy rýchlo kontroluje a vyhodnocuje počítač. Po vyučovaní idú deti na obed. V jedálni už nepracujú tety kuchárky, ale stroje riadené počítačmi. Celá škola je napojená na kamerový systém. Kamerami je zabezpečená bezpečnosť školy a správanie žiakov.

     Takto to bude vyzerať v budúcej škole, alebo inak ? Čas ukáže.


                                                                                                                            Peter Pribula, IV.A


 

                  Škola roku 3000

 

     Raz sa mi sníval neobyčajne pekný a zvláštny sen. Bol o škole v roku 3000. O takom niečom som nikdy nerozmýšľal.

     Snívalo sa mi, že sa neučíme v triedach, ale každý má svoj vlastný priestor, v ktorom vidíme na monitore pani učiteľku. Miesto zošitov a učebníc používame malé osobné počítače. Známky nedostávame do žiackej knižky, ale zakódované do počítača. Keď nám pani učiteľka dá zadanie, prepojí sa na našu stanicu. My si zadanie prečítame, a keď ho už máme hotové, pošleme jej výsledok do počítača. Vyučovacia hodina trvá 60 minút a prestávka 10 minút. Na veľkú prestávku chodíme von. Vonku máme hojdačky, šmykľavky, preliezky, pieskovisko a laná na šplhanie. Tety kuchárky nám pečú výborný čerstvý chlieb s dobrou pomazánkou a k tomu ešte horúcu čokoládu. Na obed máme grilované kurča s hranolkami a na pitie džús zo súhvezdia Veľký rak. Jesť nechodíme do jedálne, ale jedlo dostávame na svoje miesto. Práve si pochutnávam na stehienku, keď ma niekto potľapká po pleci.

     Bola to mamička, ktorá ma zobudila do školy v roku 2003.

 

                                                                                                                            Martin Pribula, III.B



 

Pozdravy k jubileu školy

 

Z príležitosti osláv 20. výročia založenia školy želám všetkým pedagógom, žiakom i absolventom školy veľa pracovných i osobných úspechov.

Nech múdrosť a túžba po poznaní idú ruka v ruke v ďalších rokoch života „mojej i Vašej školy“.

 

                                                  Miroslav Lažo

                                       hokejista – reprezentant

                                                  bývalý žiak

 

 

Vaša škola mi dala dobré základy pre štúdium na strednej a vysokej škole, preto prajem súčasným žiakom, aby sa im podarilo splniť svoje predstavy o budúcom povolaní tak ako mne.

 

           MUDr. Liliana Kičikoleva

                                                  bývalá žiačka

 

Strávila som v tejto škole veľkú časť svojho detstva a musím jej, teda najmä učiteľom v nej pôsobiacim, poďakovať za rozhľad a možnosti, ktoré mi boli poskytnuté. Objavila som v sebe lásku k umeniu, k slovu a k ľuďom a zo základov, ktoré som tu získala, som "žila" prakticky počas celého štúdia cudzích jazykov na gymnáziu i na vysokej škole. Verím, že pri spomienke na túto školu budú mať jej dnešní i tí budúci žiaci rovnaké pocity...

 

             Mgr. Lucia Mudrončíková

                      odborná redaktorka Slovenského rozhlasu 

                                                     bývalá žiačka


 

 

Významné mimoškolské aktivity našej školy v súčasnosti

       

 

Škovránok je názov Detského speváckeho zboru, ktorý pracuje na našej škole od roku 1991 a ktorého zakladateľom a umeleckým vedúcim bol vynikajúci pedagóg PhDr. Bohumil Bičan. Zanietenosť, precíznosť a vysoká náročnosť nenechali dlho čakať na vynikajúce výsledky, ktoré tento zbor dosahoval nielen v rámci mesta, ale i Slovenska. V súčasnosti vedú zbor pani učiteľky Mikulcová a Smažáková. Cieľom zboru je šíriť krásu slovenských piesní, pestovať cit pre krásno, prameniaci z ľudskej duše.

V školskom roku 2002 - 2005 prebiehal na našej škole Projekt cezhraničného vzdelávania
 medzi Bratislavou a rakúskymi školami Volksschule a Hauptschule v Kittsee. Projekt vypracovaný vedením školy gestorsky sledoval Štátny pedagogický ústav.

Sme organizátorom okresného kola súťaží  Šaliansky Maťko - umelecký prednes slovenskej
povesti a Hviezdoslavov Kubín.